žijeme vo svete, ktorý¡e rýchly, pragmatický, neúprosný, často pritvrdý. V ñom sú chorí, starí, slabí jednoznačne na okraji, Čo je to za svet, sa õasto pýtam? Dá sa v ňom ešte kl'udne žit? Pesimisticky si myslím, že je v ňom vel'a z!ého, priliš vel'a zlého. Ale potom som si uvedomila, že predsa i v ňom je prítomný Boh. A kde je Boh tam je aj dobro, krása, pokoj a láska. Veľmi konkrétne som to po– chopiIa pri sprevádzani jedného zomierajúceho. BoI to starý, múdry muž, ktorý mi pár dni pred svojou smrťou daroval jeden dôtežitý odkaz. 0dkaz, ktorý boI výstedkom jeho celoživotných skúseností. Povedal mi: „ Dobra je viac ako zla!" Dlho som nad tým uvažovala, až som sa uspokoji!a. Áno, dobra je viac ako zla, ináč by sa neopIatilo žiť. Boh je prítomný v tomto svete a nakoniec vždy zvít'azí. Pra– jem Vám pokojný život

MiIi bratia a sestry, 11. februára 2007, v deñ, ked' Cirkev slávi liturgickú spomien– ku Panny Márie Lurdskej sa slávil 115. sve– tový deñ chorých. Ked' je človek chorý, nevyhnutne to so sebou prináša okamih krízy spojený s váž– nym zamysIením sa nad vlastnou situá– ciou. Pokrok v medicínskych vedách nám často ponúka prostriedky potrebné na to, aby sa jeho stav, aspoñ pokial' ide o fyzickú stránku, dal zvlád– nuť. No I'udský život má svoje vnútorné Iimity a skôr či neskôr skončí smrťou. To je skúsenosť, ku ktorej je povoIaná každá ľudská bytost' a na ktorú musí byť pripravená. Napriek pokro– ku vo vede nie je možné nájst' Iiek na každú chorobu, a pre– to sa v nemocniciach, hospicoch i príbytkoch celého sveta stre– távame s utrpením mnohých našich nevyliečitel'ne chorých bra– tov a sestier, ktori sú často v terminálnom štádiu svojej choroby. Navyše mnoho miIiónov ľudí vo svete žije stále v nezdravých podmienkach, pričom nemajú pristup k vel'mi potrebným zdra– votníckym zdrojom – často k tým najzákladnejším – v dôsIedku čoho sa vel'mi zvýšil počet tých, ktorí sú považovani za nevylie– čitel'ne chorých. Cikev chce tým, ktori sú nevyliečiteľne chorí alebo sa na– chádzajú v terminálnom štádiu svojej choroby, pomôcť, a to na– bádaním k spravodlivej sociálnej poIitike, ktorá môže prispieť k odstráneniu príčin mnohých chorôb, ako aj naliehavým do– žadovaním sa lepšej starostlivosti o umierajúcich a o tých, pre ktorých je medicínska pomoc nedostupná. Treba podporovat'

poIitiku schopnú vytvárať predpoklady na to, aby I'udia mohli znášať nevyliečiteľné choroby a čeliť smrti v dôstojných pod– mienkach. V tejto súvisIosti je nutné ešte raz zdôrazniť potrebu vytvorenia viacerých centier paliatívnej starostlivosti, ktoré po– núkajú chorým celkovú starostlivosť, poskytujúc im ľudskú pomoc i duchovné sprevádzanie, ktoré podporujú. To je právo pri– náležiace každej I'udskej bytosti, ktoré sa všetci musíme snažiť hájit'. Rád by som povzbudil tých, ktori sa denne usiIujú o to aby sa nevyliečitel'ne chorým a I'ud'om v terminálnom štádiu choroby dostalo primeranej a láskypInej pomoci. Cirkev, nasledujúc príklad miIosrdného Samaritána, vždy pre– ukazovala chorým mimoriadnu starostlivosť. Prostrednictvom svojích jednotlivých členov a inštitúcií aj naďalej stojí po boku tr– piacich a umierajúcich, usiIujúc sa chrániť ich dôstojnosť v tých– to dôležitých momentoch I'udskej existencie. Mnohé takéto osoby – zdravotnicky personál, pastorační pracovníci a dobrovoľníci – a inštitúcie po celom svete, neúnavne slúžia chorým v nemocni– ciach a na oddeleniach paliatívnej starostlivosti, na uliciach miest, v rámci domácej starostlivosti alebo vo farnostiach. Teraz sa obraciam na Vás, drahí bratia a sestry, ktorí tr– píte nevyliečitel'nými chorobami a nachádzate sa v terminál– nej fáze svojho ochorenia. Povzbudzujem Vás, aby ste roz– jímali nad utrpením ukrižovaného Krista, a aby ste sa v jed– note s ním s absolútnou dôverou obrátiIi k 0tcovi, veď v jeho rukách je celý život, a najmä ten Váš. Vedzte, že Vaše trá– penia v spojení s Kristovými sa môžu ukázať ako veľmi plod– né pre potreby Cirkvi a sveta,

Pokračovanie na str. 2

Prosím Pána, aby posiInil Vašu vieru v jeho lásku, najmä v skúš– kach, ktorým ste práve vystavení. Dúfam, že kdekoľvek ste, vždy nájdete duchovné povzbudenie a siIu potrebné na oživenie Vašej viery, aby ste sa dostali bližšie k 0tcovi života. Cirkev Vám chce prostredníctvom svojích kñazov a pastoračných spoIupracovníkov pomáhať a stát' po Vašom boku, pomáhajúc Vám v núdzi a sprí– tomňujúc tak láskypIné Kristovo miIosrdenstvo voči tým, ktorí trpia. Nakoniec prosím všetky cirkevné spoIočenstvá v celom sve– te, a najmä tie, ktoré sa venujú službe chorým, aby s pomocou Márie, Uzdravenia chorých, vydávali účinné svedectvo o láska–

vej starostlivosti Boha, nášho 0tca. Nech Preblahos!avená Pan– na Mária, naša Matka, dá útechu chorým a posilňuje tých, kto– rí ako miIosrdní Samaritáni venujú svoj život liečeniu fyzických a duchovných zranení trpiacich. Spojený s Vami v myšIienkach a modlitbe, zo srdca Vám zasie!am svoje apoštoIské požehnanie ako prísľub siIy a pokoja v Pánovi.

Čiastočne redakciou skrátené.

Tento raz by sme vám radi predstaviIi služobne najstaršieho dobrovoľníka pri výstavbe Cirkevného centra Ružinov a jeho so– ciálnej časti. Je ním pán Jozef Brezáni. Tí, čo ho poznajú, vedia, že vd'aka jeho nasadeniu, obetavosti a dôsIednosti sa podarilo vybaviť aj ťažko riešiteľné záležitosti. RobiI vždy za „vatikánsku menu", nevzdával sa ani v ťažkých chvíI'ach, ked' ho prikvačiIa choroba. Skutočnosť, že je už 25 rokov invalidným dôchodcom, obdivuhodne maskuje svojím optimizmom a stálym úsmevom.
Hned' na začiatku by som rád podotkol, že v rozhovore mô- žem uviest' len svoj podiel práce na tomto diele a nemôžem sa vy- jadrovat' k práci a výsIedkom iných. A teraz sa môžete pýtat'.

Ako ste sa dostali k vincentínom?
V roku 1975 sme sa presťahova!i z Bojníc do Prievozu a tak som sa stal tunajším farníkom. Po „nežnej revoIúcii" v r. 1990 prišIi práve do prievozskej farnosti lazaristi – teda Misijná spoločnosť sv. Vincenta de Paul. A to už s posIanÍm, aby sa tu konečne v tejto časti mesta postaviIo cirkevné centrum, súčasťou ktorého by boI kostoI zasvätený sv. Vincentovi de PauI, farská budova, provinciálny dom Misijnej spoIočnosti a budovy charitatívnej činnosti. BoI som „domáci", zvoIiIi ma za predsedu farskej rady a boI som rád, že budem môct' pomôcť dobrej veci a urobiť, čo sa dá.
Základný kameň boI posvätený Svätým 0tcom pri jeho prvej návšteve, pravda? Ale vieme, že kostoI boI posvätený

až v roku 2000. Aké prekážky brzdili výstavbu Cirkevného a sociálneho centra?
Tie najzákladnejšie. Nebol pre stavbu pozemok, ani pe– niaze. Na tieto dva problémy sa musela sústredit' všetka čin– nost'. VtedajšÍm predstaveným Misijnej spo¡očnosti boI p. Vin– cent Zonták, správca farnosti p. Ján 0rosch, kapIán p. Ďungel. SpoIu sme pracovali na lokalitnom programe, architektonickej súťaži a iných potrebných akciách.

Mali ste nejakú konkrétnu predstavu o mieste kostoIa?
0d začiatku sme cítiIi, že kostoI má byt' tam, kde sa stretá veľa I'udí a je na určitej križovatke ciest. V tom čase to boI tzv.„cir– kuspIatz", územie s výmerou vyše 3 ha, neďaleko hotela Bratisla– va. Pozemok, ktorý sa javiI ako ideálny, neboI však voľný. BoIo naň vydané právopIatné územné rozhodnutie, ešte spred revo– lúcie, a na ňom sa mali pôvodne stavať bytovky. Platnosť tohto územného rozhodnutia mohla zaniknúť len upIynutím stanovenej lehoty, lebo po zmene režimu sa už s touto výstavbou nerátalo.

No ale vy ste isto nečakali so založenými rukami, kým táto lehota upIynie ...
VytvoriI sa pracovný tím na riešenie oboch problémov: boIi to hlavne Ing. MatuIa, Ing. Čaučík, Ing. Rusina, Dr. 0truba, Ši– naIovci... Vlastne hned' s vybavovaním pozemku sa začalo so získavaním peňazí. V prvom rade to boIi pravidelné mesačné zbierky vyhlasované v kapInke prievozského kaštieľa. Hned' prvá zbierka vyniesIa „až" 16 tisíc korún.
Ďalším prostriedkom na získavanie financií boIi naše „žobra– čenky". BoIi to poštové poukážky, kde sa opečiatkovaním dopIniIi prázdne údaje: adresát, účel, čísIo účtu. Pečiatkovali celé rodiny, aj naša, s budúcim pátrom Tomášom, vtedy ešte miništrantom.
Potom sa všetci zmeniIi na poštárov, aby do každej poštovej schránky činžiakov celého Ružinova vlastnoručne vhodili spoIu so zloženkami aj prosebné Iisty. Neviete si predstaviť, koľko sa tým ušetriIo na poštovnom! Každý, kto prispel aj celkom malou sumou, dostal ďakovný Iist s malým „svätým" obrázkom. A dostal ho opät' pomocou naších kuriérov! Takto sa vyzbierali až 3 miIióny korún. O všetkom tomto boIa vedená presná evidencia.

0krem jednotlivcov, predpokladám, ste osIovili aj or– ganizácie...
Pravdaže, a mnohé. Pravidelné kostoIné zbierky pokračova– !i, a my sme klopali…. Podl'a zásady, že „kto chodí a pýta, ten do–

stane" nám takto pomohli aj zo zahraničia. Jednou z prvých boIa organizácia „HiIfsfond" z ned'alekej Viedne. NiekoI'kokrát sme tam boIi „žobrať“ s pátrom Ďungelom, či 0roschom. BoIi k nám mimoriadne štedrí: získali sme xerox, syntetizátor za 21 tisíc ši– Iingov, organ za cca 80 tisíc, d'alej cca 50 tisíc korún na zria– denie farskej knižnice a v podstate kompIetnú techniku na zá– kladné vybavenie fary aj s vel'kým televizorom, elektrickým pí– sacím strojom a počítačom. Ba dokonca boIa s nimi uzatvorená dohoda, že každoročne prispejú sumou 25 tisíc mariek na vý– stavbu kostoIa, čo vtedy predstavovalo sumu poI miIióna korún! Urobili tak raz, no žial', táto organizácia bola potom zrušená.

A domáce inštitúcie a organizácie?
PodariIo sa aj tam: napríklad Ministerstvo kultúry a príslušný cirkevný odbor odsúhlasiIi sumu 750 tisíc korún. Túto sumu sme použiIi ako zálohu na projekt, ktorý vypracoval a v dvojkolovej súfaži nakoniec zvíťaziI akad. arch. Eduard Šutek. To už bol au– gust 1992 a na účte cca 6 miIiónov korún.

Ako sa meniIa situácia s pozemkom?
Lokalitu sme si síce vytipovali, ale potrebovali sme dva doklady: doklad o práve k pozemku a nové územné rozhodnutie. Hľadali sme riešenia: začali sme pátrat' po cirkevnom majetku, ktorý by mo– hol pomôct' problém pozemku vyriešiť. Išiel som do pozemkovej knihy a v katastrálnom územÍ Ružinov sa objaviI majetok Autonóm– nej Bratislavskej cirkvi, na ktorom bol postavený Martinský cintorín, ku ktorému prisIúchali aj susedné pozemky: východne od cintorína a malý pozemok južne, kde boIi skleníky. Súčasne sa však ob– javiI aj dekrét z r. 1949, ktorým bo!i cirkvi tieto pozemky odobraté, okrem 3 ha cintorína a malého pozemku so skleníkmi. Na základe žiadosti sme na tieto neodobraté pozemky dostali list vlastníctva. Ked'že v tom období sa pripravoval zákon o reštitúcii cirkevných po– zemkov, uzavreli sme s Magitrátom zmluvu, ktorou nám pozemok na „cirkusplatzi" prenajal za symbolické nájomné 2,– Sk/m2, s tým, že po reštitúcii sa pozemky vymenia. Vtedy sme urýchlene podali žiadost' o nové územné rozhodnutie, ktorú som postupne doplňoval vyjadreniami cca 20 zainteresovaných organizácií a v auguste 1992 sme obdržali právoplatné územné rozhodnutie. List vlastnítva na 3 ha cintorína (ostatná plocha) nám umožniI, že sme ho následne moh!i vymeniť za 0,75 ha pozemku na „cikusplatzi" (stavebný po– zemok). Malý pozemok so skleníkmi sme výhodne prenajali firme Curel, čo trvá dodnes.

Už len pri počúvaní to znie kompIikovane, v skutočnosti to muselo byt' ešte kompIikovanejšie...
Od začiatku naše vybavovanie smerovalo na obvodné, mest– ské úrady, ministerstvá, na Geodéziu – rôzne oddelenia a d'alšie inštitúcie. Všade bol treba dávať žiadosti a ... čakať. Mne sa ale vd'aka pomoci často aj neznámych I'udí podariIo mnohé doklady vybaviť takmer na počkanie. Bolo to napríklad pri identifikácii pozemkov na katastri. Dostal som z pozemkovej knihy výpisy na 42(!) parciel z vybratého pozemku, čo boli zväčša konfiškáty po Nemcoch a Maďaroch. Prí spracovaní projektov sa roz– sah pozemku zmenšiI z pôvodných 3,4 ha na konečných 1,75 ha. Z toho 0,25 ha sme kúpiIi od súkromných vlastníkov a 0,75 ha výmenou za 3 ha Martinského cintorína. A to bola naša zá–

chrana! O pozemok mali totiž vel'ký záujem rôzni investori. Zís– kali sme takto spolu 1 ha vlastného pozemku. Zvyšok 0,75 ha máme prenajatý od Magistrátu.

Kedy sa vlastne začalo stavat'?
0d leta 1992, keď prišiel medzi nás dobrovoľníkov aj pán Dr. Balúch, a mohli sme už inžiniersku činnosť robit' spoločne, to tr– valo ešte asi 4 roky, teda v r. 1996. Ja som sa mohol viac ve– novať získavaniu finančných prostriedkov. Okrem Bratislavy sme sa zamerali na veriacich na celom Slovensku. Sám som osloviI vyše 700 farností. Prostredníctvom kňazov a iných „kuriérov" sme dostali naše „žobračenky" do kostoIov. Cez pátra Jedináka sme od veriacich z 0ščadnice dostali 80 tisíc, páter Jozef Szabo pô– sobiaci vtedy v Leviciach osIoviI spolužiakov, veriacich; aktívny bol páter Jozef Noga – cez tieto kontakty a „žobračenky", ktoré sa napríklad rozdávali aj na pútiach, sa zozbieralo 9 miliónov korún. Isto by bez nich kostol nestá! Bola to obrovská suma. To sme si už mohli dovoIiť na ďakovné Iisty lepiť známky.

Už budeme pomaly v Slnečnici? ....
Pomaly áno. Ked' sa kostol dokončiI a bol posvätený v r. 2000, už tu začali pôsobiť sestričky vincentky – Dcéry kresťanskej lásky. Uvažovali o zriadení hospicu, ale centrála v Paríži to pre náklad– nosť nepovolila. Preto DKL po čase prišli s návrhom na MobiIný hospic, Agentúru domácej ošetrovateI'skej starostlivosti a Domácu opatrovatel'skú službu. Podmienkou pre vykonávanie týchto služieb bolo zabezpečenie sídla a ambulancie s vybavením. Postaral som sa o toto vybavenie spolu so sestrou Barborou. Ambulancia fun– govala v priestoroch Misijného domu sv. Vincenta de PauI ako pro– vizórium. Medzitým prax ukázala, že by sestričky mohli naraz ob– slúžiť viac klientov, keby títo boli sústredení, teda mobiIný hospic by mal mať aj denný stacionár. To mala vyriešiť nová stavba: MobiIný hospic s denným stacionárom. Sestričky prejaviIi záujem o voľný pozemok pri Dome nádeje. Rozbehol som teda zbierku na výstav– bu tohto zariadenia pomocou overených „žobračeniek". Nazbieralo sa toľko, že sa mohla zapIatiť štúdia, projektová dokumentácia na zmenu územného rozhodnutia a objednal sa už projekt na stavbu. Na návrh pátra provinciála Stanislava Zontáka vzniklo 0bčianske združenie Slnečnica Slovensko, kde sú popri vincentkách aj laickí členovia. Bol som zvolený do jeho predstavenstva.

V posIednom čísIe nášho časopisu sme naznačili, že Mobilný hospic s denným stacionárom by mala nahradit' výstavba „riadneho" Hospicu s novým investorom – Na– dáciou J. Murgaša. Čo bude so Slnečnicou?
Tá by mala zabezpečovaf prevádzku zdravotníckych služieb v doterajšom ako aj zväčšenom rozsahu, spolu s dobrovoľníkmi. Získavanie finančných zdrojov bude pokračovať osvedčeným spô– sobom aj nad'alej. Pretože podľá doterajších dohôd bude Slnečnica z týchto zdrojov prispievať na vybavenie, prevádzku a služby v sta– novenom rozsahu. Som rád, že kým mi siIy stačia, budem môcť po– máhať, aby tieto služby v tak prepotrebnom zariadení mohli fungovať. Treba sa vel'a modlit', aby sa dielo podariIo, tak ako sa plánuje.

Komunikácia je jednou zo základných podmienok utvárania normálnych medziľudských vzt'ahov. Ľudia musia komunikovať, aby si mohli vyjadriť svoje pocity, požiadavky, starosti, potreby, ktorých uspokojovanie je potrebné pre život.
Často sa stretávame s chorými, ktorí majú narušenú ko– munikačnú schopnosť. Sami ste iste skúsili, ako je t'ažké ko– munikovať s niektorými chorými. Iné problémy majú starší ľudia, iné nepočujúci, iné dementní, iné problémy majú pacienti po po– rážke, iné dlhodobo pripútaní na lôžko, atd'.
Výhodou je, ak svojho pribuzného opatrujete doma, poznáte jeho spôsoby vyjadrovania, schopnosť chápať a vnímate napr. aj zmeny v komunikácii počas choroby.
V prvom rade a najdôIežitejšia je láska a trpezIivost'. Ur– čite nám dajú za pravdu tí, ktorí denne nespočetne krát odpove– dajú na tú istú otázku alebo neustále hl'adajú spôsob, ako od– povedať čo najjednoduchšie, najpochopitel'nejšie, krátko a nahlas, so zvýraznenou artikuIáciou.
Snažte sa brat' ohl'ad, pok¡al' to ide, na vek, schopnosti, vzdelanie chorého, osIovujte ho menom – mnohým vadia zdrob– neniny svojho mena, ale aj zdrobneniny v bežnej komunikácii. Hovorte s nimi ako s dospelými, posiIníe tým ich sebavedomie. Ked' vediete s chorým dialóg, postavte sa priamo naproti nemu– napr. ked' slabšie počuje, môže odzerat' z vašich pier a z cel– kovej gestiku¡ácie a ľahš¡e chápať. Dobre je robiť si aj „skúšku správnosti"– vhodne sa opýtať a presvedčiť sa, či vás chorý po– čuje a rozumie vám.
Snažte sa hovoriť priamo s chorým, nie cez sprievodcu a nikdy nehovorte v prítomnosti chorého o ňom v tretej osobe. Dávajte po– zor, o čom sa pri ñom s niekým rozprávate: môže mať zatvorené oči, ale môže vás aj tak vnímať, vyhnete sa nepríjemnostiam.
Všímajte si výrazy tváre, pohyby. Niekedy nie sú to znaky utrpenia a agresivity, ale mimovoľné pohyby. Nebojte sa preto.

Chorý môže stratiť schopnosť hovoriť napr. po mozgovej po– rážke. Často býva stresovaný, lebo nechápe, prečo mu nerozu– mieme. Často aj vie, čo chce povedať, no nemôže to vysIoviť. Alebo povie slovo, ale to je skomoIené alebo opačného význa– mu. Potrebné je riadiť sa inštrukciami logopéda. V domácom prostredí pri kontakte s chorým môžete používať obrázky, po– mocou ktorých chorý môže vyjadriť svoje potreby a priania– uká– že to na obrázku.
Mnohí chorí ocenia vašu schopnosť počúvať, lebo pri roz– právani sa môžu zbaviť bremena trápenia. Pri počúvaní pokojne sed'te, venujte chorému celú pozornost'. Niekedy stači sa iba us– mievať, občas prikývnuť, aby to chorého povzbudiIo, aby cítil, že ho máte radi, ste tu pre neho a chcete mu pomôcť. Doprajte si čas a trpezIivo počúvajte chorého, ak nerozumiete, snažte sa dešifro– vať to, čo chce vyjadriť, prípadne mu pomôžte vyjadriť sa – ob– časným zasiahnutím, doplnením,... ak mu vypadne slovo alebo ho nevie vysIoviť. Ak nerozumiete, opýtajte sa ho ešte raz. K vy– tvoreniu dialógu sú potrebné aj chvíI'ky ticha.
Ak sprevádzate svojho drahého chorého v posIedných dňoch jeho života na tejto zemi a prípadne s vami už neko– munikuje, všetko, čo okolo neho robíte, komentujte. Pomaly, po– kojne, s láskou a úctou. Chorý vás vníma, aj ked' to nedá naja– vo. Rozprávajte mu, čítajte, spomínajte, prípadne mu spievajte jeho obl'úbené piesne, zahrajte na klavíri, pustite reprodukova– nú hudbu – láska je vynachádzavá.
Vaša láska, úsmev, pochopenie a spoluúčast' zvýši kom– fort chorého a obom vám zanechá dobrý pocit a vd'ačnost' za spoločne prežité chvíIe.

Sr. Monika Siváčková

BratisIava: Janka Ivansyková, Katarína Janášová, JúIia Cziborová, Magdaléna Lofflerová, Alica Ištvancová, Emil Stranianek, Serafína Kadri– vová, LadisIav 0ravec, Anna Bystranová s rod., Ing. Andrea Ivaničová, Ele– na Tatárová, Eduard Andres, Zdenka Kršková, Matej Hennel, Alojz Sýkora, Mária Chudá, Melánia Trojanová, JarosIav Zaujec, KaroI Porubčan, Stani– slav Priehradný, Dana Burdyová, Pavel KoIenič, Viktória Sekáčová, Jozefa Michalská, MUDr, Štefan Hörman, Marián Višňovec, KaroI Laskovský, Ale– xandra Tomečková, Anton Letko, Kornélia Raffaiová, CecíIia Hronkovičová, Gréta Richterová, JúIius Bednár, Katarína Nagyová, Jozef Havran, Anna Bystranová PavoI Majer, JúIius Bednár, Veronika Nagyová.
Poprad: MiIena Skokanová, Milena Skokanová, Milena Skokanová;
Chynorany: Anna Bezáková; BernoIákovo: Mária Ježišková; Vráble: ZoItán Komárony s rod.; Hrnč¡arovce n./P.: Mária Cíferská; Nové Zámky: Zuzka Kukučková; Trnava: Mária MagdoIénová; Lednické Rovne: Luboš Rusnák; Dunajská Lužná: Mária Mokráňová

Vydavateľ a nakladatel': 0bčianske združenie Slnečnica SIovensko, Parková ul. 31, 821 05 BratisIava, Bankové spojenie: Ľudová banka, č.ú.: 4120008718/3100- IČ0: 31815804. Rozširovanie zabezpečuje: 0bčianske združenie Slnečnica Slovensko. Cena 0.– Sk. Sadzba a tlač: Vydavateľstvo 0to Németh, náklad 600 kusov.
Adresa redakcie a administrácie: 0bčianske združenie Slnečnica Slovensko, Parková uI. 31, 821 05 BratisIava. Tel./fax: 02/43428444, e-maiI: info@hospic-sInecnica.sk, Internet: www.hospic-sInecnica.sk. Redakčná rada: L. Baluchová, K. Kroftová, M. 0fúkaný, J. Rácz, L. Scheidová, J. Žatkovič. Registračné čísIo Ministerstva kuItúry Slovenskej republiky: 3285/2004, tém. skup.: B 12, ISSN 1336-6726