čas nesmierne rýchlo letí, už je Advent, a naša redakcia stihla doteraz len jedno číslo časopisu. Preto to chceme našim sympatizantom a podporovateľom vynahradiť týmto rozšíreným vianočným číslom. Prajeme Vám, aby Vás tro­chu potešil a aj upriamil iným smerom ako nám teraz ponú­ka predvianočný nákupný zhon. Chorí a pomáhajúci nám všetkým ticho odkazujú: „Neočakávajte len Ježiška, ktorý prináša darčeky ale hlavne Boha, ktorý nás posilňuje a ob­darováva niečím nekonečne väčším." Celá redakcia Vám praje požehnané a milostiplné preži­tie vianočných sviatkov a do nového roka 2008 silu vytrvať v dobrom.

Keď som pred krátkym časom pripravovala článok pre časo­pis stomikov o mobilnom hospici v Ružinove, netušila som, že onedlho budem ja sama potrebovať jeho starostlivosť. Hospicovú starostlivosť uznávam a snažím sa ju všemožne presadzovať. O jej potrebe som sa presviedčala pri návšteve umierajúcich stomikov v domácnosti. Videla som, aké ťažké chvíle prežívajú - osamelí, odkázaní zväčša sami na seba, a často ani rodina nie je im schopná pomôcť. O ružinovskom mobilnom hospici som sa dozvedela z televíznej relácie Pod lampou, kde sestra Barbora na mňa pozitívne zapôsobila. Ako 80-ročná onkologická pacientka som sa postupne sta­la imobilnou a mala-som veľké bolesti. Do nemocnice som ísť nechcela, preto som sa obrátila na sestru Barboru. Už jej hlas v telefóne pôsobil na mňa veľmi ukľudňujúco. Po vyšetrení a preštudovaní mojej dokumentácie mi pomaly nasadila silnej­šie lieky na zmiernenie bolestí, ktoré som pred tým odmietala.

Mala záujem nielen o moje ochorenie, ale aj o mňa ako takú. Pomohla mi zohnať primeranú posteľ, WC kreslo, snažila sa dostať ma z beznádeje odhalením mojich osobných záľub. Pri­viedla ma k písaniu a háčkovaniu, čím sa môj život stal zmyslu­plným. Dokonca som sa stala aj čiastočne mobilnou. Možno sú to všetko drobné veci, ale pre mňa znamenali veľa. Nedá mi, aby som sa pri tejto príležitosti nezmienila aj o po­moci, ktorú mi niekoľko rokov poskytuje dobrovoľnícka Občian­skeho združenia Slnečnica Slovensko Janka Voleková. Začala ku mne chodiť, keď som sa po úraze stala bezvládnou. Pomá­hala mi pri osobnej hygiene a hlavne po psychickej stránke, lebo trpím depresiami a žijem osamelé. Odvtedy ma navštevuje raz týždenne a je mi veľkou oporou.

Viera Hrvoľová
Bratislava - Ružinov

Zastihnúť MUDr. Leopoldínu Scheidovú, CSc. v nejakom vhodnom čase je dosť tažké, lebo je veľmi vyťažená. A to nap­riek tomu, že je už na zaslúženom odpočinku. Je to priam cha­rakteristické, že všetci naši dobrovoľníci, ktorí sú už penzistami, robia možno ešte viac, než keby boli v zamestnaní. Dovoľte, aby sme vám jednu - takú mimoriadne zanietenú a zanepráz-denú dobrovoľnícku predstavili...
Keď som MUDr. Scheidovú poprosila o termín na schôdzku kvôli rozhovoru, prv, než sme si ho stanovili, stihla mi zaslať nie­koľko svojich životopisov uverejnených v rôznych aj vedeckých časopisoch (o.i. aj v prehľade Who is who?) a kratší osobný list. Tým bola súčinnosť z jej strany splnená. Mne ostala „už len" povinnosť poslaný materiál preštudovať a zostaviť tento fiktívny rozhovor:
Môžeme našim čitateľom prezradiť niečo z vášho živo­topisu?
Pochádzam po oteckovi z národno-kultúmej dejateľskej ro­diny Palkovičovcov, ktorá viedla výchovu svojich detí v prísnom patriarchálnom duchu s dôrazom na kresťanské, sociálne a ná­rodné hodnoty, ale tiež na pracovitosť, čestnosť a poslušnosť. Narodila som sa v Trnave - slovenskom Ríme, kde som nav­števovala Dievčenské (uršulínske) gymnázium, v štúdiách som pokračovala na Štátnom dievčenskom gymnáziu v Bratislave a potom na Lekárskej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, kde som promovala r. 1958. A popri praxi bolo tre­ba stále študovať - ešte aj po „nežnej" som v rokoch 1992-99 pokračovala vo vzdelávaní na Univerzite tretieho veku, s certifi­káciou v oblasti filozofie, psychológie a teológie.
Aká bola vaša špecializácia, čomu ste sa venovali naj­viac?
Po promócii som začala pracovať ako sekundárna lekárka na Infekčnej klinike, potom na Internej klinike FN v Košicicah, v teréne som pracovala v trebišovskom cukrovare. Na infekčnej klinike som bola zapojená do výskumu výskytu a diagnostikova­nia nových infekčných ochorení na Východnom Slovensku. Od roku 1965, už v Bratislave, to bola práca na internom oddelení NsP na Bezručovej ul., v rokoch 1972-89 som bola poverená vedením Oddelenia neinvazívnych vyšetrovacích metód srdca a ciev, potom som odpracovala 3/4 roka v Misurate v Lýbii ako lekár polikliniky a v rokoch 1990 - 1997, už len na polovičný úväzok, vo výskume a hľadaní výskytu Creuzfeld-Jacobovej choroby na Slovensku v Ústave preventívneho lekárstva. Dve atestácie mám z vnútorného lekárstva a prenosných ochorení, atestáciu 2.stupňa z interný, rovnako tak kandidatúru, kde sa k nej ešte pridala aplikácia výpočtovej techniky.
V dnešnej dobe stále počujeme o problémoch v zdra­votníctve. Na druhej strane je práca lekárov nedocenená

a čoraz viac náročná a samozrejme spojená so sústavným štúdiom.
Je to pravda a pritom dnes majú lekári úplne iné „technic­ké" možnosoti. V mojich najaktívnejších rokoch lekárky—inter­nistky mal tento odbor nesmierne široký záber, neexistovala špecializácia napríklad na geriatriu, onkológiu, na starostlivosť o starých a umierajúcich. Všetky neriešiteľné prípady končili v nemocniciach na interných oddeleniach. Taká bola aj moja skúsenosť z praxe, o to viac sa mi tieto poznatky zišli a mohla som ich využiťaj pri terajšej činnosti.
Bolo by výborné, keby ste sa k nej hlbšie vyjadrili. Ide totiž o vašu humanitárnu a charitatívnu činnosť, ktorej sa cielene venujete od roku 1993. Čo vás k nej viedlo? Je to potreba aktívnych ľudí využiť po odchode do dôchodku všetky naakumulované poznatky v prospech tých, ktorýr^> môžeme byť ešte stále užitoční?
Áno, človek sa ale musí pevne rozhodnúť. Spočiatku som sa tejto činnosti venovala individuálne, bránila som sa členstvu v akejkoľvek organizácii. No potom sa ukázalo, že viacerí spo­lu viac dokážu, a tak som od r. 1997 v občianskom združení Spolok sv. Vincenta de Paul na Slovensku, v Konferencii sv. Gorazda v Bratislave - Ružinove. Programom jej činnosti je resocializácia chovancov detských domovov po 18. roku ich ži­vota, podpora starých spoluobčanov, anonymných alkoholikov a ich rodín a prevencia drogovej závislosti. Na to by malo slúžiť takmer hotové dielo - budova Domu nádeje. Ale s každými no­vými voľbami sa zmenili aj podmienky financovania a potrebné peniaze na jeho dostavbu a vybavenie ešte stále chýbajú.
Úplne v prvom čísle nášho časopisu ste veľmi podrob­ne uviedli, ako ste sa svojou zaangažovanosťou okrem činnosti pre Dom nádeje dostali až na pôdu ministerstva a vaším pričinením ste ovplyvnili aj legislatívu!
Keď v rámci výstavby sociálnej časti Cirkevného centra priš­li sestričky - vincentky so svojím projektom „Hospic", bolo sa treba s touto problematikou hlbšie oboznámiť. A trvalo celých 8 rokov príprav, než sa dospelo do štádia vzniku Občianskeho združenia Slnečnica Slovensko a k vypracovaniu plánov na výs­tavbu takého zariadenia.
Na Slovensku bola známa a legislatívne upravená len pa-liatívna starostlivosť. A tak štúdiom problematiky, návštevou hospicových zariadení v zahraničí som sa viac preorientovala na podporu hospicového hnutia na Slovensku. Stala som sa spoluzakladateľkou Asociácie hospicovej a paliatívnej starost­livosti a v rokoch 2002-2005 som bola členkou Etickej komisie Ministerstva zdravotníctva SR.
Mohli by sme pre tých, čo nás nečítajú pravidelne, znova vysvetliť rozdiel medzi paliatívnou a hospicovou starostli­vosťou? Prečo bolo tak dôležité vytvoriť nový zákon?

Naša verejnosť isto vie, že problém starých a chorých spoluob­čanov najskôr riešili a riešia liečebne dlhodobo chorých (LDCH). Neskôr predovšetkým na onkologických oddeleniach nemocníc vznikali oddelenia tzv. paliatívnej starostlivosti, kde sa venuje špe­ciálna starostlivosť nevyliečiteľne chorým, často aj celkom malým a mladým pacientom, a tá spočíva predovšetkým v zmierňovaní bolestí vo finálnej fáze ochorenia. Hospicová starostlivosť rieši problematiku komplexne: keď je vyčerpaná príčinná (kauzálna) liečba, starostlivosť je okrem zmierňovania bolestí zameraná na zlepšenie kvality života, na dôstojnosť človeka, na duševnú a du­chovnú podporu chorého, a pomoc a morálnu starostlivosť okoliu, príbuzným a najbližšej rodine takto nemocného. Riešia to tímy školených odborníkov: lekárov, psychológov, duchovných, stred­ného zdravotníckeho personálu, ale aj dobrovoľníkov. Legislatív­ne riešenie danej problematiky je nutné z dôvodu praktického, aby aj na výkony hospicovej starostlivosti mali chorí nárok a aby ich zdravotné poisťovne preplácali.
Samozrejme, že bolo mojou snahou dostať do povedomia čo najširšej verejnosti už aj samotné slovo „hospic" s celou problematikou v komplexných súvislostiach. Spolu s ďalšími zainteresovanými odborníkmi a nadšencami sme „rozvírili" túto problematiku a slovo hospic ako termín, označujúci špecializo­vané zdravotnícke zariadenia sa nakoniec dostal aj do sloven­skej legislatívy
Ja si z vašich prednášok pre dobrovoľníkov pamätám dve mená svetovo známych priekopníčok v zmene prístu­pov k ťažko chorým a zomierajúcim, vy ste takou priekop­níčkou zmeny myslenia a praktického riešenia hospicovej problematiky na Slovensku. Ako to všetko stíhate? Osvetu, školenia, články, prednášky, ale aj určitý lobbing ...
Tými priekopníčkami boli lekárky E. Kúbler-Rossová z USA (1969), ktorá sa venovala vysporiadaniu sa so závažnými - smr­teľnými diagnózami a zomieraniu z psychologického hľadiska. Definovala 5 štádií psychologických postojov pacienta k takejto situácii. Druhá Cecíly Saundersová z Anglicka upozornila na skutočnosť, že u pacienta popri biologickej stránke treba sledo-' vať aj psychologicko-sociálne a spirituálne problémy. Už v 60. rokoch navrhla a rozpracovala hospicovú starostlivosť spolu so vzdelávaním a r. 1967 otvorila hospic sv. Krišofa v Londýne ako nový typ lôžkového zdravotníckeho zariadenia.
Ako to stíham?
Ponajprv, deň má 24 hodín. Nemôžete ho natiahnuť, ani pre­dĺžiť. Keď sa človek rozhodne urobiť niečo, čo pociťuje, že je po­vinný urobiť, čokoľvek „naviac", musí si pre túto činnosť vymedziť čas. Takáto situácia môže v priebehu života vzniknúť opakovane, a to u každého človeka, najmä však u žien. Stáva sa tak v kon­krétnych životných situáciách, keď sa pre novú činnosť musíte rozhodnúť: osvojiť si cudzí jazyk, zvýšiť kvalifikáciu, založiť rodi­nu, postarať sa o chorých rodičov, urobiť niečo pre svoje zdravie, či pre rôzne všeobecne prospešné aktivity. Slovom sú to činnosti, ktorých potrebu pociťujete, ktoré vás priťahujú i obohacujú, pre ktoré máte predpoklady a spôsobilosť. Po rozhodnutí automatic­ky vznikne nová situácia s nárokom na čas.
Neostáva vám nič iné, než zmeniť doterajšiu štruktúru den­ných činností. Ak zvážite zákon 24 hodín a ak potrebujete nie-

kde pridať, tak inde musíte niečo ubrať. A poznáte to z praxe: uberáme tam, čo neohrozí našu základnú existenciu: vzdáme sa koníčkov a záľub, postupne aj športových aktivít, návštev kultúrnych podujatí, zjednodušíme si niektoré domáce práce, prestaneme chodiť ku kaderníčke aj navštevovať kamarátky ... Obávam sa pokračovať ďalej.
Záleží na rebríčku hodnôt, čomu dáme v procese uberania prednosť, po čom siahneme najprv, aj ako ďaleko a hlboko siah­neme do svojich „rezerv". Tu platia individuálne rozdiely. Len si treba uvedomiť hranice možností, aby nedospelo až k sydrómu vyhorenia, či poškodenia zdravia. A keďže som lekárka, "ubera­nie" si správne dávkujem, trochu relaxujem a s modlitbou začí­nam nanovo.
A naviac, z vášho životopisu vieme, že aj zoznam vašej bibliografie je nemalý, veľa ste publikovali a ešte stále pub­likujete!
Nuž v odbornej medicínskej literatúre sú to články a vybra­né kapitoly vo vyše 100 publikáciách, odborných časopisoch a učebniciach. Okrem toho som prednášala doma aj v zahraničí - moje príspevky sú v zväčša v príslušných zborníkoch.
Mimo medicíny sú to tituly, kde som spoluautorkou: „V služ­bách evanjeliovej lásky" z 2004, či „Spoznávajte Svätú zem po­hľadom archeológov a biblistov" (2002, 2005). (Táto kniha má takmer 800 strán, s ilustráciami manžela. Pozn.red.)
Autorsky som sa podieľala na knihe „Nevyliečiteľe chorí v súčasnosti", „Význam paliatívnej starostlivosti" a spolu s man­želom Norbertom, tiež lekárom „vo výslužbe", sme preložili kni­hu popredného švajčiarskeho psychológa prof. Heinricha Pom-peya „Zomieranie".

Som presvedčená, že napriek tomu, že už bola vyslo­vená, i čitateľ si po prečítaní článku položí otázku: „Ako to všetko mohla stihnút? - Ked deň má len 24 hodín"...

Ľudmila Baluchová

Bratislava: Mária Tomášková, Vilma Štibranová, Monika Besskoová, Silvester Jonáši, Priska Schusterová, Soňa Les-ňáková, Veronika Nagyova, Pavol Majer, Marián Ivanička, Barbora Weissová, Hermina Alanyová, Alojzia Urbanova, Valéria Komorášová, Marta Hricková, Jarmila Potisková, Ivan Janči, rodina Bačíková, Veronika Nagyova, Rudolf Gru-ber, Eduard Jakubíček, František Golais, Eva Masarovičo-vá, Klaudia Gájerová, Jozef Židek, Silvester Jonáši, Peter Novák, Marta Svrčková, Silvia Kačarárová, Anna Erneko-vá, Alena Majeričová, Ľudmila Ugorová, Gizela Hudáková, Helena Čigačová, Mária Gregušová, Adriana Ferenčíková,

Eduard Andres, Štefan Maslena, Margita Žitnaycová, Vero­nika Nagyova, Terézia Ružovičová, Katarína Britoňásková, Veronika Nagyova, Lukáš Lauro, Alena Majerová, Terézia Ružovičová, Mária Maslenová, Agnesa Tomášiková, Alžbeta Šipošová.
Poprad: Milena Skokanová. Myjava: Benjamín Hrivnák. Lie-sek, okr. Tvrdošín: Milan Garbiar.
P.S.: Dobrodincom, ktorí nám poukazujú finančný dar na účet, pre neúplnú adresu nemôžeme listovne poďakovať. Touto formou im však vyslovujeme poďakovanie.

Na nebi vytryskla nádej,
a žiara jasného svetla,
anjeli majú dnes radosť.
Radosť sa s pastiermi stretla.

Vedie ich, tichučko, isto,
Čas zastal v prítmí sveta,
-je tu aj Mária, Jozef -
veď na svet prichádza Dieťa.

Sú to dva mesiace, odkedy naša mama posledný krát vydýchla. Dostala od Pána Boha veľký dar - milosrdnú smrť. Zomrela doma, po úprimnej modlitbe, bez bolesti, v kruhu svojich detí, ktoré jej stále opakovali, ako veľmi ju ľúbia.
Po skoro dvoch rokoch urputného a ťažkého boja so zákernou chorobou nebola pre nás mamina smrť tým najhorším zážitkom.
Nekončiaca Šnúra chemoterapií, balenie vecí do nemocnice, plná Čakáreň pred ambulanciou, Čakanie na príjem, čakanie na voľnú posteľ. Štvordňová naháňačka medzi prácou a nemocnicou, telefonáty osemkrát za deň, prosby o vstup na oddelenie po uplynutí návštevných hodín, prepustenie, lekárkin úprimný stisk ruky." o tri týždne sa uvidíme" , príchod domov, lavór pripravený pri posteli, vracanie, plač, prosba o silu... Vypadané vlasy, obočie, mihalnice, slabosť, kožné problémy, afty v ústach, odlupujúce sa nechty, kašeľ, zlomené rebro... Pocit bezmocnosti, tajný plač v kúpeľni. Nie, nie, nepoddať sa, vzchopiť sa a pomôcť!
Rádioterapia, milí lekári, sestrič ky, Čakanie na ožarovanie s obľúbenou knižkou, noví priatelia, svitá nádej, vlasy znovu rastú, kontrolné vyšetrenia sú v poriadku, krásne babie leto, navracajúca sa sila, radosť z víťazstva...

Napätie a nervozita, keď čakáme na výsledky kontrolného CT, PET vyšetrenie, zlé správy, príprava vecí na príjem na chirurgiu, ortieľ v lekárskej izbe, operácia už nemá význam, príjem na internú kliniku, primárka nič nezahmlieva, hovorí na rovinu, chápavo nám dáva rady o paliatívnej liečbe v hospici. Bezradnosť, strach smútok.
Mame sa počas posledných dní v nemocnie' polepší, sedíme na oddelení, návštevné hodiny pre nás neexistujú, vtipkujeme, spomíname, mama sa smeje, je krásna, krajšia ako kedykoľvek predtým. Sme rozhodnutí. Nemocnica nie. Vo štvrtok berieme mamu domov.
Koľko ľudí vezme do svojich rúk zodpovednosť za posledné chvíle života milovaného človeka? Mama si priala zomrieť doma. Prekonávame strach a zábrany, z práce si vyberáme dlhé dovolenky, švagor lekár nás učí pichať injekcie, pre citlivky nie je miesto, naučíme sa to, stávajú sa z nás profíci, morfium zatiaľ schovávame. A každý deň sa nemôžeme dočkať, kedy zazvoní sestra Barbora z mobilného hospicu.
Chodí za mamou každý deň, donesie nádej, pokoj, modlitbu, pohladenie, mama je za jej prítomnosť vďačná, vždy Šťastne otvorí oči: „ Vy ste prišli!" Nechá si zmerať tlak, posťažuje

sa: „ Tlačí ma v brušku" . Jej rady sú pre nás na nezaplatenie, povzbudí r\ás, „ áno, robíte správne, keby čokoľvek bolo, zavolajte."
Každodenný život ma zrazu úplne inú príchuť. Všetko plynie pomalšie. S mamou Sa veľa rozprávame, keď je unavená rozprávame len my, ona počúva, vydolujeme z päty text Otčenáša a pomodlíme sa s ňou, držíme ju za ruku, aby cítila našu prítomnosť. Empaticky prežívame každý jej ston. Občas otvorí oči a usmeje sa: „Katinka, anjelik moj! Zuzinka, cibuľka moja! Moj Tomáško!" Náš psík Lea občas pribehne, oddane olíže mame ruku a ľahne si k jej posteli.
Posledné dva dni mama upadá do bezvedomia, vníma a počuje, odpovedať už nemôže... V noci sa pri nej striedame, kontrolujeme počet dychov.

Na ďalší deň na poludnie sme pri nej všetci traja, keď vydýchne posledný krát...
Necítime nič negatívne, všetko okolo je zrazu len veľmi veľmi smutné, mamy už niet, leží tu pri nás, ale už neotvorí oči. Posledné dni sme boli stále s ňou. Vieme, že najdôležitejšie je, že bola DOMA, mala okolo seba všetko, čo mala rada. bomov nič nenahradí. Sme radi, že sme sa rozhodli tak, ako sme sa rozhodli.
Sme vďační za pokojný odchod našej mamky z tohto sveta. Mama odišla do večnosti s krásnym úsmevom na tvári, akoby hovorila: „ Budem sa na vás dívať a milovať vás navždy." Jej svetrík ešte stále intenzívne vonia jej obľúbenou vôňou Eternity.

Traja súrodenci z Bratislavy Júl 2007

Starostlivosť o chorého človeka, ktorý má problémy s vy­prázdňovaním, je veľmi náročná a môže byť i nepríjemná pre chorého i pre toho, kto sa o neho stará. Chorý by však nemal pocítiť, že je vám táto služba pre neho nepríjemná, že sa cítite trápne alebo že sa hanbite.
V prvom rade je dôležité rešpektovať dôstojnosť cho­rého, zabezpečiť mu intimitu , i keby bol napr. v bezvedo­mí.
Pokiaľ je chorý schopný chodiť sám alebo s doprovo-dom, používa WC. Pre tých, ktorí sa nemôžu zo sedu zodvi­hnúť, môže pomôcť držadlo namontované na stene. Tým, ktorí si nemôžu sadnúť príliš nízko, pomôže zvýšené sedad­lo. Kto má slabé končatiny a potrebuje oporu, tomu poslúži záchodový rám, ktorý má po oboch stranách „opierky", na ktorých sa chorý vzoprie a postaví. y-* Ak chorý dokáže zísť z postele, ale neprejde do WC, môže mu poslúžiť toaletné kreslo /pojazdný záchod/. Prv, ako chorému pomôžete pri použití toaletného kresla, zabez­pečte mu súkromie, zatvorte dvere izby. Pomôžte mu zísť z postele, obuť sa, prehoďte mu župan cez plecia, ak je potrebné, pomôžte mu stiahnuť pyžamové nohavice alebo vyhrnúť nočnú košeľu a opatrne ho posaďte na WC. Nohy mu zakryte dekou, ktorá stlmí prípadné sprievodné zvuky a zároveň uľahčí nepríjemnú situáciu. Toaletný papier po­ložte na dosah ruky chorého a nechajte ho, ak je to možné osamote. Po použití WC mu umožnite umyť si ruky a vrátiť sa do postele.
Použitú nádobu zakryte a odneste na WC. Obsah sp-láchnite, nádobu umyte, prípadne vydezinfikujte. Ak chorý často používa toaletné kreslo, do nádoby môžete dať trochu studenej vody a trochu čistiaceho alebo dezinfekčného pros­triedku. Tým sa nádoba čistí i prevonia. Keď máte toaletné kreslo stále v izbe chorého, nádobu prikrývajte. Niektorí cho­rí si prajú toto kreslo prekryť z estetického hľadiska nejakým

poťahom.
Ak váš chorý už nevládze zísť dolu z postele, môže používať na vyprázdňovanie podložnú misu, močovú fľašu alebo plienky/ ľudovo nazývané pampersky/. Pri používaní podložnej misy pomôžte najprv chorému jednou rukou nadvi­hnúť sa a druhou mu zatiaľ podložte misu. Po vyprázdnení mu podľa potreby pomôžte očistiť sa, obliecť a umyť si ruky. Po vyprázdnení je vhodná doba na zmenu polohy chorého ako prevencia preležanín a na úpravu lôžka.
Ak je chorý pohyblivý a močovú fľašu používa sám, podľa okolností a potreby mu ju môžete nechať pri posteli /napr. v kýbliku s vekom/.Ak to jeho stav vyžaduje, pred močením mu fľašu nastavte do správnej polohy.
Závažným príznakom poškodenia vyprázdňovacieho systému je inkontinencia. Porušená je nervovo-svalová koordinácia, ktorá zabezpečuje normálne vyprázdňovanie. Často býva zdrojom veľkého psychického utrpenia, preto chorému nesmieme ukázať, že nás ošetrovanie obťažuje alebo je nepríjemné. Môžeme mu pomôcť tým, že ho bu­deme povzbudzovať, aby chodil pravidelne, napr. každé 2-3 hodiny na WC.
Na noc dávajte chorému do postele podložku, ktorá vstrebáva vlhkosť alebo na plachtu položte gumovú pod­ložku a na ňu ešte krížnu plachtu. Pre inkontinentných je dnes široký výber vložných plienok, plienkových nohavičiek, elastických nohavičiek, podložiek do postele. Pri výbere sa berú do úvahy individuálne potreby, mobilita, vek, psychický a fyzický stav chorého, inkontinencia v noci alebo aj cez deň. Pri výbere a používaní vám pomôže váš lekár alebo sestra.
Pri výmene plienkových nohavičiek alebo vložných plienok postupujeme podľa pohyblivosti chorého a stupňa znečistenia. Buď chorému len nadvihneme zadok alebo ho otočíme nabok, očistíme a dáme čistú plienku. U týchto chorých je pokožka dotýkajúca sa plienky namáhaná doty-

kom s plienkou, vlhkosťou,...hrozí riziko vzniku zaparenín, preležanín, preto je dobré pri výmene plienky pomasírovať pokožku a natrieť ochranným krémom alebo pastou, napr. zn. Menalind a iné, na toto určené. Použité plienky čím skôr zabaľte a odhoďte, nenechávajte ich pohodené na zemi.
V niektorých prípadoch môže lekár doporučiť katéter, kto­rý zavedie do močového mechúra a moč odteká do zberné­ho vrecka. Nevýhodou permanentného katétra je možnosť

nfikovania močových ciest, preto je nevyhnutné dodržiavať prísnu hygienu. Katéter sa po určitom čase musí vymeniť, čo robí lekár alebo sestra.
Ak sa staráte doma o ležiaceho chorého so zavedeným katétrom, zberné vrecko na moč treba pravidelne vyprázdňo­vať a treba dbať na dostatočný príjem tekutín.

Sr. Monika Siváčková

Občianske združenie Slnečnica Slovensko - Mobilný hos-pic sv. Kataríny Labouré pod vedením sestry Barbory, zorga­nizoval za zosnulých pacientov mobilného hospicu pravidelne konanú sv. omšu, tentoraz v poradí už štvrtú.
Táto spomienková svätá omša sa konala dňa 29. 9. 2007 o 11. hodine v kaplnke kostola sv. Vincenta de Paul a celeb­roval ju dp. Mrocek.

V modlitbách si prišli spomenúť na svojich blízkych zo­snulých mnohí príbuzní a rodinní príslušníci spolu so sestra­mi Spoločnosti dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul.
mene Občianskeho združenia Slnečnica Slovensko - Mobilného hospicu sv. Kataríny Labouré sa chceme poďa­kovať všetkým príbuzným za účasť i peňažné dary.

Sr. Silvia Múllerová

Vydavateľ a nakladáte!': Občianske združenie Slnečnica Slovensko, Parková ul. 31, 821 05 Bratislava. Bankové spojenie: Ľudová banka, č.ú.: 4120008718/3100. IČO: 31815804. Rozširovanie zabezpečuje: Občianske združenie Slnečnica Slovensko. Cena 0.- Sk. Sadzba a tlač: Vydavateľstvo Oto Németh, náklad 600 kusov. Adresa redakcie a administrácie: Občianske združenie Slnečnica Slovensko, Parková ul. 31, 821 05 Bratislava. Tel./fax: 02/43428444, e-mail: info@hospic-slnecnica.sk. Internet: www.hospic-slnecnica.sk. Redakčná rada: Ľ. Balúchová, K. Kroftová, M. Ofúkaný, J. Rácz, L. Scheidová, J. Žatkovič. Registračné číslo Ministerstva kultúry Slovenskej republiky: 3285/2004, tém. skúp.: B 12, ISSN 1336-6726