blíži sa znovu čas „Dušičiek", čas, kedy chodíme na cintoríny a spomíname na svojich drahých zosnulých. Zostaňme chvíľku ticho stáť pri ich hrobe a skúsme sa započúvať do našich spomienok na nich a poučiť sa z nich. Ako ja napríklad na jednu moju pacientku, ktorá mi nedávno zomrela. Nazývala som ju -„ moja celebritka". Prečo práve tak?
Rozprávala mi, ako ležala na istom geriatrickom od­delení, kde ležala istá známa pani, ktorá mala rovnaké meno, ako ona. Povedala mi so smiechom, boli sme tam dve..../jej krstné meno/, dve celebrity. Povedala mi to tak jednoducho, tak pokorne, vediac, že ona sa k spomínanej celebríte môže prirovnať iba menom. Aie ja, tak ako som ju postupne spoznávala, ako som ju zažívala, ako so skutočnou noblesou prežíva svoj ťaž­ký životný údel, som pochopila, že ona je tou pravou celebritou. Jej kvalita života , ak sa to dá nám zvon­ka posúdiť, bola veľmi nízka, ale jej ľudská dôstojnosť rástla práve v jej zomieraní. Nech odpočíva v pokoji!

Choroba a utrpenie nás takmer vždy zasko­čí. Najmä ak sa dotýka nás samých alebo našich blízkych. Často sa pýtame: prečo? Čo sme uro­bili, prípadne neurobili?
Odpoveď na otázku „prečo?" asi nenájdeme. Dô­ležité je, aby sme začali hľadať ako dálej, čo s tým - samozrejme aj s pomocou lekárov, zdravotníkov, prípadne iných odborníkov.

Ak príde utrpenie v akejkoľvek podobe, je dob­ré nezatvárať pred ním oči, ani neprepadať panike. Skôr prijať utrpenie ako výzvu, výzvu na boj, súboj. S utrpením môžem a mám bojovať - s pokojom, s rozvážnosťou, tak, že zmobilizujem všetky sily, te­lesné i duchovné.
Utrpenie je pre človeka nielen prekvapením, ale aj zastavením. Takéto zastavenie môže byť príležitosťou

Pokračovanie na str. 2

k zamysleniu sa, uvažovaniu, ale i k meditácii- modlit­be. Vedie nás k za-mysleniu sa nad tým, na čo nemá­me čas v našom dennom zhone. Môžeme reagovať dvomi spôsobmi: buď sa začneme ľutovať a pýtať sa, čo nám život zostal dlžný, alebo s nádejou sa zamys­lieť nad otázkou, čo ja som životu zostal dlžný, čo by som mal ešte urobiť, aby som ten úsek života, ktorý mi bude daný, nepremárnil.
Každý z nás dostal život ako možnosť, a záleží len od nás, čo z toho, čo nám bolo dané vytvoríme. To platí rovnako pre mladých i starších, pre zdravých i chorých.

Pán nás pozýva: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním" (Mt 11,28). Obráťme preto svoj zrak a majme pevnú nádej, že nám prinesie úľavu, že v ňom nájdeme útechu. Nebojme sa odovzdať mu svoje utrpenie, bolesť a niekedy aj svoju osa­melosť. Ak utrpenie obetujeme Bohu, môže sa zmeniť na nástroj spásy, na cestu k svätosti, ktorá nám pomôže dosiahnuť nebo.

Marta Gašparíková

„Smrť na nás pri ceste života vrhá dlhý tieň, ale ľudia v našej kultúre to vo svojej väčšine odmietajú vziať na vedomie. Kráčame vpred, pozeráme v ústrety svetlej bu­dúcnosti, sústredíme sa na zdravie a plno­hodnotný život. Cvi­číme, jeme vlákniny, vieme presne koľ­ko a aký tuk zjeme. Kontrolujeme sa, či niekde na tele nenahmatáme podozrivé hrčky. O smrti žartujeme, aby sme ju oslabili, používame smiech, aby sme sa vymanili zo strachu. Keď sa ale potom smrť priblíži, sme zaskočení a máme pocit, že nie sme pripravení vyrovnať sa so situáciou, ktorej stojíme tvárou v tvár. Nevieme, čo máme robiť a hovoriť, a tak sa možno skôr stiahneme do pozadia a prenecháme všetko profesionálom. V reflexnom uhýbaní pred spomienkou smrti sa nevdojak odvraciame od svojich blízkych, ktorí nás potrebujú, a sami seba okrádame o vzácne príležitosti. Na spoločenskej úrovni za to draho platíme a kultúrne sa ochudob­ňujeme, lebo zabúdame na nezastupiteľnú ľud­skú skúsenosť s umieraním.
Behom rokov, keď som pôsobil ako lekár hospi-cu, som zistil, že umieranie nemusí byť bolestivé. Telesné utrpenie je možné vždy zmieriť. Ľudia po­trebujú, aby neumierali sami, kľudná, starostlivá prí­tomnosť iného človeka môže v mnohých prípadoch utíšiť mučivú úzkosť zomierajúceho. Myslím si, že je reálne dúfať v budúcnosť, v ktorej nikto nebude musieť umierať sám a nikto nebude musieť umierať v neznesiteľných bolestiach. Ale útecha a spoločen­stvo nie sú všetkým, o čo tu ide. Dozvedel som sa od svojich pacientov a ich rodinných príslušníkov

prekvapivú pravdu o umieraní: táto časť života v sebe skrýva pozoruhodné príležitosti. Napriek náročnej povahe tejto skúsenosti ľudia, ktorí sa cí­tia relatívne kľudní a vedia, že neostanú opustení, často nachádzajú spôsoby, ako posilniť putá s ľuď-*""\ mi, ktorých milujú a v závere svojho života vytvoriť chvíle hlbokého významu. Behom rokov som zistil, že skutočná šírka ľudskej skúsenosti s umieraním je bezbrehá. Bol som svedkom utrpenia, ale poznal som i ľudí, ktorí pri umieraní zažívali pocity oboha­tenia a pokoja, ktoré možno označiť iba ako stav blaženosti. Skúmal som paradoxnú situáciu ľudí, ktorí sa vo chvíľach, keď ich začínala premáhať te­lesná slabosť a kedy z nich postupne odchádzal život, stávali silnejšími a integrovanejšími osob­nosťami. Mnohé príbehy pacientov a ich rodín nám ukazujú, ako sa môžeme vnútorne posilniť a priblí­žiť sa k tým, ktorých milujeme, keď sa postavíme voči umieraniu otvorene, s láskyplnou starostlivos­ťou a zodpovedne.
Dobré umieranie je kniha o živote. Je to knih; o uvedomovaní si schopnosti človeka - ako jednotlivca i ako príslušníka širšieho spoločen­stva rodiny - behom procesu umierania zrieť. Rozprávať príbeh o umieraní milovaného človeka - a vypočuť si príbeh iného človeka - môže mať hojivý účinok. Rozprávaním svojich skúseností vzdávame poctu človeku, ktorý zomrel a svojim spôsobom ten láskyplný vzťah obnovujeme. Pri počúvaní príbehu tak bytostne intímneho, akým je umieranie milovaného partnera, prarodiča, rodiča, súrodenca, blízkeho priateľa alebo dieťaťa, sa vy­tvárajú nové vzťahy a každé ľudské spoločenstvo sa malinko rozšíri.
/Voľný preklad z knihy Ira Byocka: Dobré umiera­nie. Vydala Cesta domú, Vyšehrad, 1997/

Prvý dojem? Drobná nenápadná dáma neurčitého veku. Po krátkom stretnutí druhý dojem: človek idúci v ústrety na pomoc. Po niekoľkých stretnutiach a urči­tej osobnej skúsenosti stály dojem a skutočnosť: žena - lekárka, neurologická, stále aktívne vykonávajúca klinickú prax, mama a stará mama, prednášateľka na kurze dobrovoľníkov pre hospicovú starostlivosť, jedna z najobetavejších prispievateliek na plánova­né dielo, ktorým je budúci hospic. MUDr. Magdaléna Dometzhuberová. Pokúsime sa vám ju predstaviť.
Povedzte nám, prosím, niečo zo svojho ži­votopisu. Odkiaľ pochádzate, kde ste študovali a pracovali? Aká je vaša špecializácia?
Narodila som sa v Rimavskej Sobote, ale asi od šestnástich rokov žijem v Bratislave. Študovala som na Lekárskej fakulte UK v Bratislave všeobecné lekárstvo. Po promócií som prvé štyri roky robila na neurológii v Nitre, potom v Bratislave na rôznych neurologických klinikách. Aj po odchode do dôchodku som ešte 10 ro­kov pôsobila v neurologickej ambulancii v Rači. V sú­časnosti mám post konziliára neurológa na nočných službách v nemocnici Ružinov na CPO (centrálnom príjme) a pracujem aj v Liečebni sv. Františka v Prievo­ze. Stále bola a je mojou špecializáciou neurológia.
Takže sa k vám dostaneme len cez obvodné­ho praktického lekára.
To už nie, už ako dôchodkyňa robím len konzili­árneho neurológa. Nemám samostatnú ambulanciu a okrem konzílií pacientov neprijímam.
Pri vašej zaneprázdnenosti vám ostáva čas aj na ďalšiu činnosť. Jednou z nich je člen­stvo v občianskom združení Slnečnica. Ako ste sa o Slnečnici dozvedeli a ako súvisí s va­šou prácou?
Po mojom odchode do dôchodku mi ostala moja chorá ležiaca matka. Dva roky sme ju doma opatro­vali s rôznymi chybami. Sestričky skutočne vedia lep­šie ošetrovať chorých než lekári. Vtedy som sa začala o prácu a starostlivosť o nevládnych chorých zaujímať. V tej dobe sa mi dostala do rúk práca Márie Svatošo-vej o hospici a sprevádzaní ťažko chorých. Keď vznik­lo toto hnutie v Bratislave a potom vznikla Slnečnica, chcela som a chcem prispieť svojou troškou. Zatiaľ sa zúčastňujem školení dobrovoľníkov. Pokiaľ ma prizvú, prispejem odbornou radou pri ošetrovaní.
Na jednej z odborných prednášok ste hovorili o bolesti. Priblížte, prosím, našim čitateľom túto problematiku. Keď nás niečo bolí, je to dobré alebo zlé?

Bolesť je súčasťou organizmu, sprevádza nás celý život. Je prirodzenou ochranou organizmu. Ak nás niečo zabolí, bolesť nás upozorní, že sa niečo zlé deje v našom tele. Musíme sa venovať poško­denej časti tela sami, alebo vyhľadať lekára. To je bolesť dobrá, potrebná. Sú ľudia, ktorí od narodenia necítia bolesť, zomierajú mladí s rozsiahlymi popá­leninami, deformovanými zhybmi a na banálnu bruš­nú príhodu, lebo prídu neskoro požiadať o pomoc: nemá ich čo upozorniť na to, že sa niečo zlé deje.
Na rozdiel od tejto bolesti, pri dlhodobých ocho­reniach, bolesť trvá dlho, fixuje sa v centrálnej ner­vovej sústave a bežné lieky proti bolesti už neza­berajú. V minulosti sa šetrilo liekmi na túto bolesť, v posledných rokoch je prijatá norma „Európa proti bolesti", a bolesť musíme odstrániť. Sú vypracované postupy - od slabších liekov proti bolesti až po silné. Chronická bolesť ovláda celého človeka, všetko ho prestane baviť, nedokáže nič robiť. Pritom pri dob­rom dávkovaní liekov proti bolesti dokáže aj nevylie­čiteľne chorý človek užitočne prežívať svoje dni.
Aké bolesti poznáme?
Zjednodušene povedané bolesť krátkodobá je dob­rá, užitočná a bolesť chronická je tá, ktorú treba liečiť a odstrániť. Alebo aspoň zmierniť. Niekedy ťažko cho­rému nevieme dať nič iné, len tú úľavu od bolesti. Po­tom sa môže venovať usporiadaniu svojich duševných záležitostí, napríklad zmieriť sa s rodinou a podobne.
Akú silnú bolesť vydržíme?
Koľko bolesti vydržíme, je tiež individuálne. Každý človek má svoju hranicu tolerancie bolesti. Tá sa zni­žuje aj duševnými stresmi, strachom a pod. Preto sa dávky liekov musia podávať vyslovene individuálne. U ťažko chorých je potrebné primerane im vysvetliť, čo im je, aká je približná perspektíva alebo nádej. Je to skutočne len približné, presne to sami nevieme.
Náš kurz hovorí o pomoci pacientom vo finál­nej fáze choroby, keď majú často neznesiteľné bolesti. Čo môže urobiť blízka rodina a čo na­príklad dobrovoľník, aby takto chorému pomohli a bolesť zmiernili?
Dlhodobo chorým zmiernime bolesti nielen liekmi, ale aj celkovou starostlivosťou. Chorý musí mať pocit, že nieje sám, že o neho niekto stojí. Už len účasťou, prítomnosťou, vytvorením telesnej a duševnej poho­dy zlepšíme jeho stav. Aj zdravý človek sa lepšie cíti, keď je najedený, okúpaný, má o neho niekto záujem, má ho rád a vypočuje ho. O to viac chorý, ktorý je pre svoju chorobu citlivejší - a stáva sa znova dieťaťom.

Pokračovanie na str. 4

Poznáme bolesť fyzickú a aj psychickú. Ktorá je horšia? Viem, je to relatívne, ale dá sa pove­dať, že bolí duša?
Je tiež veľmi individuálne, či je horšia telesná alebo duševná bolesť. Mnohokrát je duševná bo­lesť horšia - nie sú na ňu tabletky. Tú treba liečiť inak. Napríklad pátrať po osobných konfliktoch, za­budnutých krivdách, neodpustených prešľapoch: tam pomôže duševné očistenie. Duševné trápe­nie, napríklad po strate blízkej osoby, môže vy­volať vzplanutie telesnej choroby, ktorá je niekde skrytá.
Ako možno liečiť bolesť duše?
V ťažkostiach, ako som povedala predtým, je po­trebné, aby človek neostal sám. Aby sa mal komu vyžalovať. Preto oveľa lepšie znášajú túto bolesť ve­riaci, lebo sa môžu vyspovedať...

Dá sa aj pri neurologických chorobách hovo­riť o liečení spôsobmi alternatívnej medicíny?
Ja som lekár, alternatívnou medicínou sa nezao­berám. Niektoré metódy ako reflexná liečba teplom, elektroliečba v rámci rehabilitácie a iné sú uznávané metódy aj v medicíne.
Niečo na záver ako motto ...
Lekár celý život dáva ľuďom viac, než za koľko je platený. Nie je to zamestnanie, ale povolanie. Mne pomáha viera v Boha. Snažím sa, a veru nie vždy sa mi to darí, pristupovať k pacientovi, ako by to bol môj najbližší a najmilší príbuzný.
Ďakujeme za rozhovor a prajeme hodne zdra­via a síl pri náročnom povolaní.

Ľudmila Baluchová

Hovoria:
Načo udržovať pri živote tú starú ženu?
Už nikdy nebude stáť na svojich nohách,
Nepôjde sa prejsť na slnko,
Nič ju nebaví, z ničoho sa neraduje,
Nevidí na televíziu
a nerozozná písmená v knihe,
bezzubými ďasnami nič nerozkúše
ba ani spať nemôže.

A stará žena sa modlí:
Ešte nejaký čas ma nechaj žiť, Bože,
Ponesiem ten kríž za všetkých,
Veď ich mám rada!
Nikdy som im nemohla toľko dať!
Nikdy som nebola tak bohatá ako teraz,
Keď mám sto rokov a sto bolestí.

Nové Zámky: Hieronymus Kukučka Bernolákovo: Štefan Horváth Fiľakovo: Eva Vagóová Hlohovec: Alžbeta Masarykova Bratislava: Terézia llavská, Ján Šimčisko, Michaela Li-bantová, JUDr. Emil Orencyiscy, Michal Konišek, Zden­ka Rišková, Judita Aixingerová, rodina Ševčíková, Oľga Búzová, Mariana Sedláriková, Priska Schusterová, Ro­man a Margita Ravinger, Alex Lertész, Mária Kovaľo-vá, Miroslav Kováč, Ing. Anton Staš, Alžbeta Šipošová,

Anton Duda, Šimona Kyjacová, Peter Kollár, Katarína Jankovičová, Sofia Durdáková, Anna Jurišová, Lukáš Lauro, Mária Gemaranová, Karol Porubčan, Anna Mi-halíková, Anna Chovanová, Brigita Satanová, Margita Mekýšová, Jozefína Korbelová, Magdaléna Topoľská, Jozef Sersen, Sidónia Krištínová, Martina Paracková, Mária Maslenová, Štefan Maslena, Zdenka Šimko-vá, Ján Višňovec, Július Bednár, Dárius Jendrejovský, Jozef Ondrejka, Anna Emeková, Marianna Vasasová, Daniela Košťalová, rodina Ševčíková, Eva Pagáčová.

Vydavateľ a nakladáte!': Občianske združenie Slnečnica Slovensko, Parková ul. 31, 821 05 Bratislava. Bankové spojenie: Ľudová banka, č.ú.: 4120008718/3100. IČO: 31815804. Rozširovanie zabezpečuje: Občianske združenie Slnečnica Slovensko. Cena 0.- Sk. Sadzba a tlač: Vydavateľstvo Oto Németh, náklad 600 kusov.
Adresa redakcie a administrácie: Občianske združenie Slnečnica Slovensko, Parková ul. 31, 821 05 Bratislava. Tel./fax: 02/43428444, e-mail: info@ hospic-slnecnica.sk. Internet: wvvw.hospic-slnecnica.sk. Redakčná rada: Ľ. Baluchová, K. Kroftová, M. Ofúkaný, J. Rácz, L. Scheidová, J. Žatkovič. Registračné číslo Ministerstva kultúry Slovenskej republiky: 3285/2004, tém. skúp.: B 12, ISSN 1336-6726